Ctih. Margita Occhienová (1788 – 1856)

Matka sv. dona Jána Bosca, “ mama“ Margita, jej sviatok je 25. novembra. Po nečakanej smrti manžela sa 29 ročná Margita ocitla v situácii, keď musela sama viesť rodinu v období veľkého hladomoru, starať sa o matku manžela Františka a aj jeho syna Antona. Okrem toho vychovávala synov Jozefa a Jána. Bola silnou ženou s jasnými myšlienkami, rozhodná, žila skromným životným štýlom. V kresťanskej výchove bola prísna no zároveň dobrá a rozumná. Je prvou a najdôležitejšou saleziánskou spolupracovníčkou dona Bosca, konkrétnou dobrotou sa stane materským elementom preventívneho systému a bez toho aby to vedela je„spoluzakladateľkou“ saleziánskej rodiny, ktorá vychovala svätcov ako Dominik Sávio a don Rua.

Vyrastali popri nej traja chlapci veľmi rozdielnych pováh, no ona ich dávala všetkých na rovnakú úroveň a neponižovala ani jedného. Sprevádzala s vierou, rozumnosťou a odvahou sklony synov tým, že im pomáhala rásť vo veľkodušnosti a realizovaní sa. Osobitnou láskou sprevádzala Jána až po jeho kňazskú vysviacku, potom zanechala svoj obľúbený dom na Colle, šla za ním a nasledovala ho v jeho poslaní pre chudobných a opustených mladých v Turíne. Tu počas desiatich rokov sa jej život zmiešal so životom jej syna a s počiatkami saleziánskeho diela.

Nevzdelaná, no však plná tej múdrosti ktorá je zhora, bola pomocníčkou mnohých chudobných chlapcov z ulice, detí nikoho. Boha dala na prvé miesto pred všetko a obetovala sa pre neho v chudobnom živote preniknutom modlitbou a obetou. Zomrela dňa 25. novembra ako 68 ročná v Turíne. Pri pohrebe jej telo bolo sprevádzané mnohými chlapcami, ktorí za ňou plakali ako za „Mamou“.

Svätý Jozef

Hlava svätej rodiny, pestún Pána Ježiša. V Biblii nemáme zaznamenané ani jedno Jozefovo slovo, máme tam však zapísané viaceré skutky, ktoré vysvetľujú prečo je aj ochrancom robotníkov, rodín a Cirkvi. Nebol to muž rečí, ale muž skutkov, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale aby slúžil. Celý jeho život bol naplnený službou pre druhých…

Jeho charakter sa ukazuje už pri jeho rozhodovaní, ako sa má zachovať k svojej snúbenici Márii, ktorá počas zasnúbenia s ním počala mocou Ducha Svätého. Vedel, že dieťa nie je jeho. Zákon predpisoval vydať „cudzoložnú“ ženu na ukameňovanie. Nijaký zákon však nemôže počítať so všetkými okolnosťami, a v tomto prípade boli okolnosti naozaj mimoriadne. Verí svojej snúbenici, rozhodovanie pre neho nebolo jednoduché. Neuvažoval však vydať ju na ukameňovanie. Chcel ju potajomky prepustiť. To znamenalo buď tajné zrušenie zasnúbenia, alebo skôr jeho odchod od svojej rodiny a od svojej práce tam, kde by za ním neprišiel chýr, že tajne utiekol od svojej snúbenice.

Boh ho vyzýva, aby sa postaral o Božieho Syna aj o jeho matku Máriu, požiadal ho, aby sa stal v očiach vtedajších ľudí otcom tejto rodiny. Nemal to jednoduché. Ešte pred narodením dieťaťa ho čaká putovanie do Betlehema, kde prvé dni rodina prežíva v jaskynnom útulku pre zvieratá. Aj keď mnohí umelci ho vyobrazujú ako sa pokojne opiera o palicu, a pozerá sa na svoju rodinu, takýchto chvíľ určite veľa nebolo. Veď bolo potrebné postarať sa o obživu pre rodinu a postarať sa aj o iné bývanie. Keď do Betlehema prichádzajú mudrci od východu, už rodina býva v dome. Zdalo by sa, že už teraz všetko bude prebiehať hladko, že Boh sa postará o to, aby jeho Syn vyrastal v pokojných podmienkach. To by ale na svete nesmeli žiť ľudia ako Herodes…

Nebolo jednoduché zorganizovať náhly odchod do Egypta, aby unikli besneniu krutého vladára. Jozef to všetko zvláda a poradil si aj so zabezpečením rodiny vo vyhnanstve, v cudzom svete, kde bolo opäť potrebné postarať sa o bývanie a živobytie pre rodinu. O niekoľko rokov po návrate z Egypta ho tá istá úloha čaká tentoraz v Nazarete. Pracuje tam ako chudobný tesár, ktorý sa môže spoľahnúť iba na ovocie práce svojich rúk a rúk svojho dospievajúceho syna. Obidvaja boli živiteľmi rodiny až do chvíle, kým vládal Jozef pracovať. Jeho práce postupne na svoje plecia preberá Ježiš, preto ho neskôr označujú nie iba za syna tesára, ale priamo za tesára.

Nevieme, kedy Jozef zomrel. Bolo to pravdepodobne ešte predtým, ako bol Ježiš pokrstený v Jordáne, a ako začal verejne učiť. Dá sa predpokladať, že zomrel tak ticho a pokojne, ako ticho a pokojne žil a pracoval. Nezanechal po sebe žiadne napísané spisy, len veľkú nepísanú múdrosť života naplneného skutkami lásky pre druhých. Presne tak ako mnohí otcovia, ktorí sú živiteľmi svojich rodín a ktorí majú svoj pracovitý život zapísaný vo svojich upracovaných dlaniach…